Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 27. Kapitola: Všetci na pochybách

Vytvořeno 23.04.2011 15:20:45 | Poslední změna 23.04.2011 15:24:01
„ Vypadni,“ vtrhla nám do izby z ničoho nič Silvy.
No ja som Hectora nepustila, ani som sa na ňu nepozrela, neotočila za jej hlasom. Hector nepovedal nič, rovnako nič neurobil, len si položil hlavu na moju a naďalej ma objímal.
Silvy za sebou zavrela dvere a bojovým krokom pochodovala bližšie k nám, „ Vypadni!“ vyzvala ho ešte neoblomnejšie.
Len s veľkou nevôľou som ho od seba odtlačila. Naše prsty prepletené za mojím chrbtom pomaly povoľovali svoje zovretie, prestávala som cítiť jeho oporu. Nedokázala som vzdorovať ešte zničenejšiemu výrazu, ktorý sa mi usádzal na tvári. Už ma držal len jednou rukou, moje prsty sa ho zúfalo snažili zachytiť ako okamih raja... márne.
„ Ešte sa vrátim,“ zašepkal ticho, kým ešte vrhol posledný nevraživý pohľad na Silvy a stratil sa za dverami balkónu. Smutne som za ním hľadela a túžila ho zavolať späť, no nechcela som vyvolávať ďalšie komflikty. Radšej som sa teda zničene pozrela na svoju matku a čakala, čo si vypočujem od nej.
„ A ty si sadni,“ ukázala na gauč za mnou, ku ktorému sa tiež blížila. Na krátky okamih mi napadlo vzdorovať jej. Prečo by som ju vlastne mala počúvať? Prečo by mi mala rozkazovať?! Aj jej sa niečo nepáči?! Veď je to môj život, no a čo! No predsa som si len poslušne sadla a čakala na novú spŕšku výčitiek.
„ No,“ začala a preložila si nohu cez nohu. Pohodlne sa oprela o operadlo a zopäla ruky tak, ako to zvykla robiť pri jej obľúbenom klebetení, „ Myslíš si, že hrmí?“ spýtala sa absolútne odveci.
„ Nie, to Ronald niečo rozbíja...“ odvrkla som.
„ Vázy...“
„ Pekné od neho...“
„ … a pení niečo o tom, že si roztiahla nohy tomu blonďavému debilovi...“
„ Aha...“
„ … a že to by jeho dcéra nikdy neurobila...“
„ Hm...“
„ … a ja som sa rozhodla, že za tou jeho dcérou pôjdem a opýtam sa jej na to, lebo sa mi to nejako nezdá...“
„ Ja nie som jeho dcéra.“
„ Eva!“ napomenula ma.
„ Čo je?! Veď to sám povedal... Vraj už nie som jeho dcéra...! Sám si vybral medzi mnou a vlastnou neopodstatnenou nenávisťou...“
„ Prosím ťa, on to tak nemyslel...“
Len som sa na ňu pobavene zadívala, „ a tie vázy rozbíja tiež iba tak... Silvy, poznáme ho. On veci, ktoré tak nemyslí proste nehovorí. A okrem toho, nemôžeš vedieť, čo sa mu ženie hlavou...“
„ Prejde ho to, uvidíš,“ začala ma upokojujúco hladkať po ramene.
Len som si povzdychla a prevrátila očami, „ vlkolakovi pod krk by som za to nešla...“
„ Ale no tak, Eva, netráp sa... pohnevá sa, porozbíja pár váz a bude dobre, uvidíš.“
„ Ale tak prečo to robí?!“ vystrelilo ma z pohovky nahnevane, „ Veď aj ja mám právo na lásku, právo milovať, tak prečo sa snaží mi to zakázať? Ha? Ja mu nerozkazujem! Alebo nie? Prečo to teda robí...? Prečo...?“ zaskučala som ku koncu zmučene.
„ Miláčik...“
Nepríčetne som na ňu zazrela, aby prešla k veci.
„ je to tvoj otec, je prirodzené, že trochu žiarli...“
„ Trochu?! A na čo, preboha? Však nie som jeho milenka...! Alebo čo...“
„ Nie! Nie... počúvaj ma!“ vyskočila ku mne, „ Ronald je tvoj otec a chce pre teba len to najlepšie. To mu nemôžeš vyčítať.“ objala ma.
„ Hector je pre mňa to najlepšie...“
„ Vieš... Ron sa ťa snaží chrániť, aby si sa v živote nesklamala a chce, aby si bola šťastná...“
„ Tak prečo mi v šťastní bráni?“ skočila som jej do reči.
„ Srdiečko,“ opäť s tým začala, no teraz som si odpustila prerušiť ju, „ dobre vieme, čo je Hector zač...“
„ On sa zmenil..“ vyslovila som ticho a Silvy sa nahlas rozosmiala. V tom momente prišla tá veta smiešna aj mne, veď dobre viem, že je takmer vylúčená možnosť, žeby sa chlap niekedy zmenil. No iné vysvetlenie na jeho správanie som nemala. A žeby znovu klamal? To som si odmietala pripustiť.
„ On ma skutočne miluje,“ pokúsila som sa pokračovať, keď jej smiech trochu ustal. „ Je ku mne milý, pozorný a … má ma rád...“
„Spali ste spolu...“ konštatovala, nebola to otázka.
„ No my sme spolu nespali, keďže pre upírov je spánok absolútne vylúčený dôsledkom...“ pokúsila som sa filozofovať na odvrátenie pozornosti od témy, kým mi skočila do reči, „ Mali ste spolu sex?“
„ Uhm,“ dostala som ticho cez zaťaté zuby a zadívala som sa na ňu najnevinnejšie ako som dokázala. Rozpačito som sa roztriasla, no snažila som sa nepovoliť pohľad.
Silvy sa na mňa chvíľu ticho dívala. Vtedy môj strach gradoval, bol vybičovaný na maximum. Ale potom sa, pre mňa nevysvetliteľne, naširoko usmiala.
„ Aké to bolo?“ spýtala sa zrazu zvedavo.
„ ČO?!“
„ No tak, povedz! Aký je Hector v posteli?“
„ Silvy!“ zvolala som šokovane.
„ Ale prestaň ma zdržovať a vyklop to. Naozaj majú za čím ísť toľké ženské? Alebo ich len zvedie a ostávajú sklamané... hm... to by potom vysvetľovalo ten počet románikov na jednu noc a...“
„ Silvy...!“ prerušila som ju. Radšej.


Svoju nechutne zvedavú matku som z izby dostala zhruba po pol hodine vypočúvania. Za ten mučivý čas som jej dotieravé otázky odbíjala, snažila som sa nepočúvať jej úvahy, ignorovala ju, pokúšala som sa meniť tému až som sa nakoniec rozhodla pritvrdiť- zobrala som si knihu, vyložila si nohy na gauč a čítala som. Bola námaha nevnímať ju ani na pol ucha, no po prvých piatich minútach tréningu sa to už dalo. Začítaná som počkala, kým sa vykecá. Jej posledné slová boli tuším nejaké vyčítavejšie, tvrdšie, ale myslím, že jediné, čo nimi chcela dosiahnuť bolo len to, aby nimi upútala moju pozornosť. Nepodarilo sa jej to, potom, vďaka bohu, odišla.
Po novom odstavci ma vyrušilo zacvakanie balkónovej kľučky. Odmietala som zdvihnúť zrak, pokladala som to len za akýsi nechutný pokus zo Silvinej stranu o môj záujem. Len som zbystrila sluch a oči mi zastali na jednom slove. Napla som telo pripravená vzdorovať.
To sa mi však ako na povel uvoľnilo, keď mi Hector zľahka prešiel ukazovákom po lýtku, vzápätí mi schytil členky a jemne si ich vyložil na stehná, aby si mohol ku mne sadnúť. Vedela som, že je to on, moje telo to vedelo samo, nemusela som sa na neho pozrieť. Svoju totožnosť mi rýchlo potvrdil návykovou dávkou zmyselného smiechu. V tom momente som sa rozhodla ignorovať aj jeho.
„ Takže aký som v posteli...“ opäť sa zachechtal, „ A ty si jej to nechcela prezradiť! Mala by si sa hanbiť... dobre vieš, že chváli nikdy nie je dosť a aj tak ňou šetríš... nevychádzam z údivu... Najprv sa hrnieš do roztrubovania našej lásky a potom sa sekneš. Ak to takto pôjde ďalej, tak prejdem na krízový režim- ukážem Silvy sám ako na tom som...“ podpichoval ma.
„ Dlho by si neprežil... Ronald by ťa skutočne zabil...“
„ Takže nežiarliš?“ zdvihol obočie. Vedela som to, ani som sa na neho nemusela pozrieť.
Zaklapla som knihu v rukách, „ Nehovorím, že by som mu nepomohla.“
Hector sklopil zrak a zasmial sa, potom ma znovu chytil za členky a pritiahol si ma bližšie k sebe, „ Takáto sa mi páčiš,“ šepol.
„ Ako žiarlivá milenka alebo ako krutá sadistka?“
Všimla som si v jeho očiach váhanie, „ trochu z oboch plus ako to malé krehké a nežné dievča, ktoré tak milujem,“ vydýchol rýchlejšie už úplne hypnotizovaný mojimi perami. Pokúsil sa ma pobozkať, no vyrušilo ho prudké otvorenie dverí.
„ Pardon...“ zaznel spoza nich urazený Ronaldov hlas.
Len sme na seba s Hectorom pozreli, v očiach sa nám obom zračilo jediné- takto to nepôjde.


Najbližší týždeň sme na niečo ako bozkávanie ani nepomysleli, o sexe nehovoriac. Áno, týždeň je krátka doba, no treba pripomenúť, že som vedľa seba mala takmer permanentne to najvzrušujúcejšie stvorenie. Mimochodom, zakázané ovocie chutí najlepšie. Takmer každá jedna myšlienka na neho končila pokusom, každý pokus bol zmarený. Kým? Netreba spomínať... A tak sme vedľa seba nejako živorili dvadsaťštyri hodín denne, čítali si, lovili, venovali sa hudbe a vlastne robili sme hocičo len preto, aby sme zabudli aké je rozmýšľať nad niekým ako nad stelesnenou túžbou. Každý jeden dotyk sme vnímali ešte ostrejšie ako kedykoľvek predtým. Hocikedy, keď sme sa o seba pri čítaní čo len šuchli nohami, zavadili o seba rukami pri hraní na klavíri, ktoré som sa pokúšala ho učiť na oplátku za lekcie huslí, alebo sa len mihol popri mne a ja som v nozdrách zacítila jeho ostrú, no zároveň jemnú a neodolateľnú vôňu, vždy sa to zopakovalo. Zabodol do mojich očí tie jeho s jasným posolstvom... Popri tom som mala pocit, akoby sa v nich zračila moja túžba ako v zrkadle. Bolo to už inštinktívne ako lov či život sám. Po každom jednom takom pohľade sme sa k sebe začali približovať. Niekedy pomaly, aby sme si naplno uvedomili každú stotinu, inokedy rýchlo a dravo, hltali sme sa pohľadmi a hltali by sme sa aj perami, keby tie neboli zakaždým nútené skončiť skôr, než začali. Bolo to viac než zničujúce.
Z úplnej biedy, kde sa už zdalo, že máme halucinácie či túžbu spáchať samovraždu z abstinenčných príčin nás vytrhla Silvy. Úprimne povedané, neviem, či to urobila ako ospravedlnenie za Ronalda, či ju dostatočne mučil pohľad na nás alebo jej niečo povedal Hector, no podarilo sa jej vytiahnuť svojho manžela z domu. A to asi poriadne ďaleko, keď šli autom. V podstate to však bolo jedno, dôležité bolo jediné- ostali sme s Hectorom v jednom dome samy. Presne tak, ako to bolo doteraz.
Netuším, v ktorej časti domu a ani len nábytku, niečo ako čas prestalo existovať. Vnímať som stíhala len jediné... Seba na Hectorovi, pod Hectorom, svoje pery na jeho, jeho krku a kade tade, Hectora nado mnou i podo mnou a najpodstatnejšie vo mne. To, kde mal každý z nás ruky, nohy či iné časti tela bolo už nad naše schopnosti chápania. Neviem, či to bolo krajšie alebo lepšie. Ale bolo, bolo to s ním... Celé sa mi to zdalo ako sen... spánok. A potom som sa prebrala. Vôbec netuším, prečo som zrazu začala vnímať, no príchodom rodičov to nebolo. Uvedomila som si, ako ležím Hectorovi na hrudi, obaja na koberci, no zamotaný v deke a úplne nahý. Hlavu som mala položenú pod jeho plecom, on tú svoju opieral lícom o moje vlasy. Ruku som mala dlaňou položenú na jeho hrudi, jemne mi ju hladkal tou svojou, nohu zas prevesenú cez jeho. Cítila som sa perfektne a dúfala som, že aj on. Nerozprávali sme, nebolo to potrebné.
Cítila som však, že by sme mali čo najskôr skončiť a prv, než som sama pred sebou stihla protestovať som sa postavila.
„ Nie!“ zaskučal zo zeme Hector. Obrátila som sa k nemu a videla jeho náhle zdrvený pohľad na stále prekrásnej tvári orámovanej strapatými vlasmi. Už neležal, ale sedel opretý o ruky a dúfal, že sa k nemu vrátim. Len som ticho pokrútila hlavou a snažila sa v jeho skrini nájsť niečo na oblečenie. Vytiahla som z nej čosi tyrkysové- tričko s akýmsi ružovým futuristickým zvieratko s podobne zhrozeným výrazom, ako mal na tvári Hector. Hodila som ho po ňom a prikázala, nech si ho oblečie. Znovu zaprotestoval, no už trochu tichšie a uhol sa mu. S riflami spravil to isté, o zvyšných kusoch oblečenia nehovoriac.
„ No tak, Hector,“ zakňučala som aj ja, „neprieč sa.“
„ Ja ešte nechcem skončiť,“ vydýchol, kým som si obliekala šaty. Po celý čas na mňa zízal, čo ma trochu rozptyľovalo a tešilo zároveň.
„ Nemali by nás takto vidieť... radšej.“
„ Však kým prídu, rýchlo sa oblečieme...“
Vrhla som na neho karhavý pohľad.
„ … aj upraceme!“ radšej rýchlo pokračoval.
„ Len nechcem vyvolávať zbytočné rozbroje,“ vzdychla som si pri zapínaní opasku.
„ Vieš, že ani ja... Len proste... Ronald je debil.“ vyhlásil.
V momente som sa na neho zúrivo otočila: „ Ako môžeš niečo také povedať?!“
„ A nie je to tak? Vedel som to už od prvej chvíle ako som ho uvidel- je to debil!“
„ Je to môj otec a budeš sa o ňom vyjadrovať s patričnou úctou!“ kričala som po ňom ako úplne vymenená.
„ Keď je to už proste raz idiot, tak sa nebudem tváriť, že to tak nie je! Prečo iné sa tak asi správa?!“ postavil sa, aby na mňa mohol vrieskať z výšky.
„ Si sukničkár!“ prepichla som ho pohľadom, „ A vlastne, ktovie, či nemá pravdu, či nie som len ďalšia v poradí, meno v zozname, palička v poradí...“
„ Nie si!“
„ To nemôžeš vedieť ani ty sám...“ vzala som si zo zeme topánky a zamierila k balkónu.
Na jeho slová, „ Počkaj! Milujem ťa!“ som už nereagovala.

Nebolo mi treba dvakrát hovoriť. Hneď na balkóne som hodila svoje lodičky o zem a doslova som si skočila zaloviť. V bielych šatách, v daždi a na niekoľko hodín... Isté je, že viac si už tie šaty nebudem môcť obliecť.
Bohužiaľ mi ani lov nepomohol odreagovať sa. Bola som natoľko nervózna a napálená, že tým utrpelo niekoľko nevinných zvieratiek a pár stromčekov, ktoré som buď dolámala alebo povytrhávala zo zeme. Chuť potvrdiť svoju silu sa mi už našťastie podarilo ovládnuť pri náhrobkoch a kameňoch. Aspoň trochu úcty ešte vo mne ostalo...
Hector za mnou nešiel, nesnažil sa ma nájsť. Cítila by som jeho prítomnosť, no nič také sa nestalo. Na jednej strane ma to tešilo, skutočne som chcela byť sama, bez neho, trochu vytriezvieť z opojenia, čo sa mi už skutočne zišlo. No ten pocit osamelosti bol skutočne nanič, hlavne pri predstave, že som stratila Ronalda, s Heckym je to tiež naklonené a to ešte ani neviem ako veľmi... okrem toho, čo na celú vec povie zvyšok rodiny? Nechcela som na to myslieť, aj keď sa mi to veľmi nedarilo.
Najhoršie zo všetkého bolo beztak vrátiť sa.
Hneď po príchode som prišla na to, že okrem rodičov sa už vrátili aj Frederik s Lethic a Arthurom. Nemohla som si dovoliť nezvítať sa s nimi, tak som bola donútená vstúpiť do jedného z početných salónov napáchnutého zmesou upírich vôní a vonných tyčiniek. Ani som sa neprezliekla, chcela som to mať už čo najskôr za sebou. Bola to však chyba, zistila som to hneď po príchode. Všetci do jedného, dokonale oblečený v sakách či šatách stíchli a pozreli sa na mňa, akoby som práve prežila najhorší trestný čin. Chvíľu mlčali, nedokázali nájsť slova, potom sa však Lethic rozpačito postavila a opatrne ku mne pristupovala, asi aby som na ňu náhodou nezaútočila, na čo som sa len povýšeneckejšie vystrela a natiahla krk.
„ Srdiečko, chýbala si nám!“ Nežne mi šepla, kým ma zľahka, skutočne neciteľne objala. Kým ma schytila za ramená a ešte raz sa na mňa s ľútosťou zahľadela, pristúpil ku mne Arthur so starým otcom a taktiež sa so mnou zvítali. Nereagovala som, neodpovedala som im. Prosto som sa nechala vyobjímať, pobozkať na ruku od Arthura a od starkého na líca, no nevydala som jediného slova, čo spôsobilo ešte rozpačitejšie výrazy na tvárach ostatných. Silvy vrhla na Ronalda pohoršený pohľad, ten ho však ignoroval, rovnako ako Hector, keď na neho skúšala to isté. Starký odo mňa odstúpil a zahľadel sa na zvyšok osadenstva žiadajúc vysvetlenie, nikto sa však neozýval, vrátane mňa. Netuším prečo, ale ten moment mi pripadal ako voľné prepracovanie Hamleta, kde by sa síce Ofélia z jeho neopätovanej lásky zbláznila, no prežila by...
„ Chýbala si nám...“ zopakovala ešte raz neisto Lethic a s falošným úsmevom sa na mňa otočila.
„ Priniesli sme ti darček!“ neúspešne sa snažila uvoľniť atmosféru.
„ Prosím?“ neprítomne som sa na ňu otočila po chvíli váhania.
„ Niečo sme ti doniesli...“ zopakovala, na čo som opäť nereagovala.
„ Ak dovolíte,“ strojene, s umelo pokojným hlasom sa zo sedačky postavil Hector, za čo si vyslúžil Ronaldovo pohŕdavé vydýchnutie, „ ukážem jej ho sám.“
Nečakal, kým mu na to niekto niečo povie, všetci šokovaní naším správaním ostali ticho. Hector dlhými krokmi pristúpil ku mne, schytil ma za rameno a ťahal preč z miestnosti, no v momente, ako sa za nami zavreli dvere ma pustil. Bez slova mi naznačil, aby som ho nasledovala, čo som rovnako ticho aj urobila. Nevidela som mu do tváre, no už v salóne sa tváril akosi ukrivdene, čo vo mne prebúdzalo akýsi sadistický pocit moci a hrdosti na samú seba. Nespoznávala som sa, tešilo ma to, aj keď nemalo prečo.
„ Nesprávaj sa ako zranené zviera, nemáš na to právo...“ zavrčal po chvíli.
„ Nemám chuť sa s tebou o niečom momentálne baviť,“ odvetila som.
„ Asi budeš musieť...“
„ Prosím?“
Tesne pred vchodovými dverami sa ku mne zvrtol a naše tváre boli od seba vzdialené sotva niekoľko centimetrov, „ Proste sa teraz porozprávame, či sa ti to páči alebo nie. Nebudem čakať, kým si uráčiš vypočuť ma...“ zašepkal mrazivo, na čo ma schytil za lakeť a ťahal von.

________________________________________________________________________

Už sa nebudem ospravedlňovať za prehnane dlhý čas, za ktorý som sa namiesto písania len flákala, nemá to zmysel. Nesľubujem, že teraz opäť začnem písať, či ešte niekedy niečo uverejním, možno... + pridávam fotku približných Eviných šiat, len o niečo v čistejšom stave :)