Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 3. Kapitola : Dánsky princ

Vytvořeno 24.07.2009 00:00:23 | Poslední změna 24.07.2009 00:06:49
Letela som cez celú izbu, až som doletela k dverám na konci nej. V návale zúrivosti a aj zvedavosti som ich otvorila.
Kúpeľňa! Kúpeľňa? Ostala som úplne paralyzovaná od prekvapenia. Ale poteší. Bola malá a zlatučká, ako zo škatuľky. Celá biela, miestami svetlo modrá a všade boli ako vzory modručké kvetiny. Až ma pohľad na ňu upokojil. Celý zvyšok noci som už teda zabila ďalším procesom upokojovania: vybaľovaním si vecí. A upokojilo ma to dostatočne, aj keď, musím uznať, Trvalo mi temer celú večnosť, kým som sa upokojila. Ani sa nečudujem, bola som poriadne rozrušená. Zo všetkého, a ešte som k tomu bola totižto aj neskutočne smädná, moja dúhovka bola úplne čierna, čo bolo maximálne nebezpečné.
Vybaľovanie mi dlho netrvalo, preto som sa rozhodla, že preskúmam balkón. Otvorila som teda sklenená dvierka a vkročila na jeho podlahu. V momente ma ovanul svieži, prímorský vzduch. Aj keď som more nevidela, vedela som celkom iste, že ne niekde tam, za tými lesmi. Lesmi, ktoré ležali predo mnou a patrili ešte k tomuto pozemku. Stromy boli majestátne, očividne veľmi vysoké a celé ponorené v zamatovom závoji noci. Nádherný pohľad. Prvý raz som sa tu cítila ako doma. Ako u mňa doma, na mojej terase zízajúc na les Forksu. Ach, Forks, chýbaš mi.. pomyslela som si nostalgicky.
Muselo to tu byť nádherné. Niekedy to tu určite dôkladne preskúmam, dnes však len z balkónu, bohužiaľ. Ale ako predsavzatie to stačí, aspoň tu budem mať síce len chabý, ale cieľ.
Niečo som zrazu zbadala medzi stromami... Vôbec mi to tam nesedelo a nevedela som, čo to môže byť. Pripomínalo mi to kameň, veľký, plochý kameň... náhrobný???! Pozrela som sa lepšie. Nedokázala som však uveriť tomu, čo som mala pred sebou.
Z tmy lesa sa predo mnou postupne vynárali kamenné náhrobky. V lese sa rozprestieral celý cintorín!
„ Cintorín?!“ Vyslovila som v šoku nahlas.
„ Presne tak, cintorín.“ Trhlo ma od ľaku, keď som zrazu začula Goldsmithov hlas. V momente som sa zvrtla doľava, odkiaľ prišiel. Až teraz som si všimla, že tento balkón je predelený na dva balkóny. Na tom druhom stál Goldsmith, za ním padalo svetlo z dverí, myslím jeho izby, a pristupoval ku mne.
„ Nemáš čisté svedomie?“ Zapáral.
„ Nemáš čo robiť?“
„ Mal som ti poukazovať dom, cintorín k nemu patrí tiež.“
„ Je v skutku...“
„ ...morbídny?“ Dokončil za mňa vetu.
„ Bez urážky, ale áno.“
„ V poriadku, tiež si to myslím.“ Žeby sa u nás schyľovalo na udobrenie?
„ Si počestná?“ Spýtal sa zrazu.
„ Prosím?!“ Ako bleskovo sa len dajú meniť názory...
„ Si krásna?“
„ Čo tým myslíš?“
„ Ee..“ zahlásil ako klaksón vo vedomostnej súťaži.
„ Mala si povedať: Čo tým vaša výsosť myslí?“ Nechápavo som na neho pozerala a opierala som sa o múr, čo nás delil.
„ Mala by si si preopakovať text, zajtra ideme do divadla.“ A ukázal mi dva lístky. Na Hamleta v angličtine!!!
„ Dopočul som sa, že máš rada Shakespeara.“
„ Milujem ho!“ Jasala som, úplne som zabudla, ako sa mám správať a, že Goldsmitha vlastne nenávidím.
„ No... ja Shakespeara nemilujem, zato milujem hru Hamlet. Pôjdeš teda so mnou?“
„ Pravdaže! Moja najobľúbenejšia hra je tiež Hamlet!“ Takmer som výskala od radosti.
„ Však si to s tými lístkami nevymyslel ty.“ Ovisli mi náhle kútiky úst.
„ Nie.“
„ Ronald?“
„ Silvy.“
„ Takže Silvy... No, aj tak ďakujem za pozvanie, maj sa.“ Otočila som sa a vrátila som sa do svojej izby. Rýchlo som za sebou zavrela dvere, oprela som sa o ne chrbtom presne tak, ako to mám vo zvyku a spustila som sa na podlahu. Zavrela som oči a začala som si držať koreň nosa. Akoby ma bolela hlava...
Na koľko podlosti, zatajovania a pretvárky tu ešte narazím? Komu môžem veriť? Doteraz som mala jedinú istotu v rodičoch, tu však nie sme zraniteľní medzi ľuďmi. Tu sme medzi svojimi, každý môže podrážať nohy každému a to jedine preto, aby sme donútili urobiť druhých chyby a ukázali seba v lepšom svetle...
Aj keď sme upíri, sme rovnaké svine ako ľudia, toto sa na nás nezmenilo. A ani nikdy nezmení. Sme chamtiví, malicherní, ctižiadostiví, pyšní... a popri tomto všetkom potláčame svoju osobnosť jedine preto, aby sme boli nad ostatnými.
Nevidím v tom zmysel, ale vždy, keď sa dostanem do takejto spoločnosti, správam sa rovnako ako ostatní. Vďaka pudu sebazáchovy, ktorý hovorí jasnou rečou- preži a rob pre to čokoľvek! Zabi otca, predaj matku, zjedz mäso svojho brata a zhanob priateľa, skutočne čokoľvek...
V dnešnom svete je totiž úplne jedno, či vaše telo prežije dnešný deň, alebo nie. Bolestivejšia smrť je rozhodne tá spoločenská, keď umrie duša a človek ako taký a stane sa z neho zdomácnené zviera...
Klop-klop, ozvalo sa mi zrazu za chrbtom klopanie na dvere balkónu.
„ Neseď na tej podlahe, prechladneš.“ Až teraz, keď som mala zavreté oči, som si naplno uvedomila aký má Goldsmith krásny hlas. Hlboký, podmanivý a keď doň vkladá cit ako teraz, je prosto nádherný. Nepoznám nikoho s hlasom ako má on. Až mi trochu nesedí k jeho mladučkému výzoru, skôr by sa hodil k zrelému tridsiatnikovi.
Skutočne som ho príliš zaškatuľkovala a zaradila. Nepripustila som si, že by dokázal byť skutočne citlivý. Alebo len pridobrý herec... Ale tá otázka bola taká úzkostlivá, úpenlivá a nežná...
Len som sa ticho zasmiala a ďalej som sa opierala o chladné sklo dverí. Na mňa svojou teplotou nemalo.
Dvere na mojej izbe sa tichučko otvorili a dnu vkročil niekto nesmierne nečujný. Neobťažovala som sa nadvihnúť ruku a pozrieť sa, kto to je. Takmer po špičkách prebehol ku mne, jemne, akoby som bola porcelánová bábika ma dotyčný chytil a zdvihol na ruky ako nevestu ženích, podišiel k jednej z pohoviek a položil ma na ňu. Podľa dychu, ktorý ku mne doliehal som spoznala Goldsmitha. A bol to skutočne on, prisadol si ku mne na gauč a s úzkostlivým výrazom na tvári sa ku mne nahol a takmer šeptom prehovoril :
„ Skutočne by si nemala sedieť na zemi, lebo prechladneš. Určite by si potom nestrpela, keby som sa o teba musel starať dvadsať štyri hodín denne.“ A usmial sa. Aj keď je to zmija, je sladký.
„ To máš pravdu, nestrpela by som to.“ Usmiala som sa tiež ale aj tak to nebolo príliš veselé.
„ Ale aspoň sa smeješ. Prvý raz ťa vidím usmievať sa.“
„ Aj ja teba, to ,umelé’ čo si predvádzal doteraz bolo o ničom.“ Pripustila som.
„ Asi si prestanem pichať silikón do sánky.“ Prešiel si po nej prstami, akoby chcel skontrolovať jej tvar.
„ Myslíš, že teraz je ten úsmev skutočne lepší?“
„ Rozhodne.“ Uistila som ho.
„ Ale teraz vážne: prečo si sedela pri balkónových dverách?“ Skutočne náhle zvážnel, prestal sa usmievať a len ma drvil pohľadom.
„ Rozmýšľala som.“
„ O čom? Ak to smiem vedieť...“
„ Nad tým, čo si zajtra oblečiem do divadla.“ Zaklamala som.
„ Neklam.“ Opäť sa usmial, keď odhalil môj podvod.
Nevedela som, čo povedať. Vôbec nič ma nenapadalo, tak silno ma držal pohľadom. Už chápem obyčajných smrteľníkov, prečo by vďaka jedinému pohľadu pre nás zabíjali. Ale veľmi ma zaráža, že sama ťažko odolávam jeho čaru...
„ Už by som mal ísť. Svitá a mňa by tu nemali takto nájsť.“
„ Veď si oblečený?“ Zase som nechápala a on sa opäť zasmial.
„ O to nejde, ale... už ťa nechám. Maj sa.“ Zodvihol sa z pohovky a podišiel k balkónovým dverám. Otvoril ich.
„ Prečo ideš cez balkón?!“ Zarazila som sa.
„ Mám tadiaľ kratšiu cestu.“ Pokrčil nedbalo plecami. Až teraz ma chytil skutočný, nefalšovaný záchvat smiechu, ktorý trval poriadne dlho. A on sa smial tiež, pokým nepreskočil cez múrik deliaci balkón na dva. Potom som ho už nepočula...

Ešte nevysvetliteľne dlho po jeho odchode ma držala dobrá nálada. A to bolo skutočne zvláštne a nevysvetliteľné. Mohol toto spôsobiť Goldsmith? A tá dobrá nálada trvala dokonca až do večera, keď sme mali ísť do divadla.
Nevšímala som si to však, snažila som sa neznepokojovať tým, že mám dobrú náladu, ako mám vo zvyku. Ale bolo to v skutku ťažké...
Ako som sa dozvedela ešte v priebehu dňa, predstavenie začína o siedmej večer, takže by bolo najlepšie vyraziť už o šiestej, aby sme sa tam dostavili načas. Sme síce obaja upíri, ale dúfam, že pôjdeme autom, nie behom. A okrem toho, ani len netuším, kde sa divadlo v Dánsku nachádza, čas na orientáciu potrebujem a dodržiavanie dopravných predpisov si tiež vyžaduje svoj čas. Aj preto som musela už cez deň uvažovať nad tým, čo si večer oblečiem. Bolo mi jasné, že to budú musieť byť šaty a opätky, lenže ktoré?! Po dlhom premýšľaní však vyhrali jedny tmavomodré bez ramienok, ktorých sukňa bola krémovej farby a zdobila ju tmavomodrá kvetovaná potlač, mašľa cez driek a k tomu kabelka, náušnice a krémové topánky. Niečo som si urobila s vlasmi, nahádzala potrebné drobnosti do kabelky a presne o 17:55 som vybehla zo svojej izby. Zbehla som dole schodmi presne tam, kde sme sa mali čakať s Goldsmithom.
A presne tak, ako sme sa dohodli tam na mňa aj čakal. Stál tam v čiernom obleku, otočený chrbtom ku schodom a narýchlo si leštil rukávom saka ciferník na hodinkách. Musela som sa nad ním pousmiať.
Keď ma začul schádzať, v momente sa otočil a usmial sa na mňa tým jeho ironickým úškrnom. Že ja som sa na toto dala? Ihneď mi zmrzol úsmev na tvári. Ostáva mi len dúfať, že sa takto nebude tváriť celý večer.
„ Očividne som sa trafil až príliš.“ Poznamenal. A mal pravdu. Bol neskutočne dobre zladený k môjmu oblečeniu. Mal na sebe krémovú košeľu, kravatu s tmavomodrými, svetlomodrými a krémovými pásikmi, jednoducho rovnakej farby ako mám ja šaty. Žeby aj on vedel čítať myšlienky? To sa mi nezdá...
„ Až podozrivo presne.“ Usmiala som sa podozrievavo. Opäť mi podal rameno a ja som sa ho chytila.
„ Môžeme ísť?“
„ Samozrejme.“
„ Pôjdeme peši alebo autom?“ Spýtal sa úplne vážne, aj keď by som to pri inej intonácii pochopila ako jasný vtip.
„ Rešpektuj výšku mojich opätkov! Pravdaže pôjdeme autom.“ Zasmiala som sa.
„ Môžem ťa aj niesť na rukách...“ Opäť zabŕdal.
„ A to je ďalší dôvod, prečo ísť autom.“
„ Fajn, ale šoféruješ ty.“
„ Ako inak, svoje auto ti nepožičiam!“ Ubezpečila som ho nakoniec. Vonku mi musel ukázať cestu k parkovaným autám, vôbec som nevedela, kde skončili. Hm, dozvedela som sa, že za domom na akejsi zastrešenej plošine, akú sme mali aj doma vo Forkse. Opäť mi to tam pripomenulo domov...
Goldsmith mi otvoril dvere na strane vodiča a naznačil, aby som nasadla. Urobila som tak. Načo protestovať?
„ Idem otvoriť bránu, počkám ťa pre ňou.“ Zavrel dvere a už ho nebolo. Privítala som jeho prejav slušnosti, aspoň som sa mohla nepozorovane prezuť do botasiek, čo som ukrývala pod sedadlom. Potom som už len ticho vycúvala spod strechy a mierila okolo jazera k bráne.
Preletela som ňou a zabrzdila čakajúc na Goldsmitha. Ani som na neho však dlho nečakala, rýchlo zavrel bránu a v momente už sedel vedľa mňa.
„ Budeš ma ale musieť navigovať, cestu do divadla nepoznám.“
„ Ehm...“ začal zdráhavo.
„ Čo je?“ Znervóznela som.
„ Asi moju pomoc nebudeš potrebovať. Nastavil som ti trasu na GPS.“ Zapol malý prístroj na palubnej doske auta.
„ A to sa ti ako podarilo?!“
„ No jednoducho, zapol som to a...“
„ Nie, ako si sa dostal do auta?! Veď kľúče od neho si mi vrátil do izby už s kuframi!“ Skočila som mu do reči.
„ Aha.“ Doplo mu. „ Nadránom, keď som sa bol prejsť okolo, som si všimol, že som zle zavrel kufor na tvojom aute, takže nebol zamknutý. Otvoril som ho a nejako sa mi podarilo dostať sa až dopredu...“ Nevinne sa usmial a pokrčil plecami. A popri tom ma začal ovládať pohľadom... razom som zabudla na hnev. Len som ticho naštartovala auto a riadila sa pokynmi GPS.
On zatiaľ sedel ticho vedľa mňa a sledoval trasu na malinkom monitore GPS.
Bola som pomerne vyťažená, sledovanie premávky a aj trasy na mapke v monitore mi dalo zabrať. No aj tak mi nedalo nepozrieť si zároveň aj Goldsmithovo vnútro. Stále predsa neviem, čo za upíra to sedí vedľa mňa.
Pohodlnejšie som sa usadila v sedadle, uvoľnenejšie som chytila volant, sústredene som privrela oči a citlivo som bádala vo vnútri môjho objektu v túžbe spoznať aj tie najtajnejšie zákutia jeho duše... Bezpochyby je veľmi silná osobnosť, silu jeho ega, žiaru aury alebo ako si to len pomenujem, žiarila do diaľky a nebolo vôbec ťažké ponoriť sa do jeho vnútra a vnímať ho. Do popredia sa predierali jeho najvýraznejšie vlastnosti; už spomínaná ctižiadostivosť, pýcha, sebectvo, žiarlivosť, pomstychtivosť... Na druhej strane tu však boli jasne citeľné aj krehkosť, láskavosť, neskutočná odvaha, vznešenosť, schopnosť nekonečnej lásky... Také protichodné vlastnosti... mala som až pocit, akoby som skúmala dve bytosti naraz.
„ Nad čím rozmýšľaš?“ Opýtal sa zrazu a preťal ticho.
„ Nad šoférovaním.“
„ Neklam...“ Zasmial sa.
„ Tak fajn, opäť si ma odhalil.“ Pripustila som, ale aj tak som mu nemienila vyklopiť pravdu a tak som sa teda uchýlila k ďalšej lži : „ Aká je tvoja zvláštna schopnosť?“
„ Moja zvláštna schopnosť? Nie je taká zvláštna, ako by sa mohlo zdať...“
„ Len to povedz.“ Nabádala som ho.
„ Dokážem prehovárať pohľadom. Stačí jediný dobre volený pohľad a každý by bol schopný upísať mi aj vlastnú dušu a duše svojich blízkych. Ja viem, toto dokáže každý upír, ale ja som oveľa silnejší než všetci a ani upíri mi nedokážu odolať. Už ani Wrightovci mi nič nezakazujú a neodporujú mi, pretože vedia, že je to zbytočné a rovnako je to so všetkými. A aj keď to bude znieť namyslene, poviem to- mal som všetko, po čom som kedy túžil, vďaka pohľadu.“ Otočil hlavu ku mne a vrazil mi do očí tie jeho dve zlatom zdobené diamanty. Ostala som skutočne ako omráčená, úplne som prestala vnímať cestu pred sebou, auto, starý Bellin pach rozliehajúci sa po aute, jediné čo teraz pre mňa existovalo, boli jeho oči. A zrazu, z ničoho nič sklopil zrak a všetko sa vrátilo na svoje miesto...
Potom sa na mňa už ani nepozrel. Opäť s tým začal, keď som bezpečne zaparkovala niekoľko ulíc pri divadle. Samozrejme, zdvorilo mi otvoril dvere na aute, zavrel ich a viedol ma do divadla a to všetko presne podľa bontónu. V divadle sa s uvádzačkou zhováral len on. Povedal nejaký gentlemanský vtip, usmial sa a zajal ju pohľadom a práve vtedy ju mal úplne v hrsti. Nechcel ju však, preto ju pustil a opäť sa venoval len mne.
Mali sme lístky na najlepšie miesta, na poschodí a celý jeden balkón patril iba nám a potešujúce bolo aj to, že ani okolité balkóny neboli preplnené. Ľudia si väčšinou sadali do hľadiska pred pódium.
„ Opakovala si si text?“ Opýtal sa prísne, aj keď to hral.
„ Myslím, že to nepotrebujem.“ Vyhlásila som sebavedome a mimovoľne som sa pyšne vystrela na sedadle.
„ Myslíš? Uvidíme.“ A uškrnul sa. A práve vtedy sa stlmili svetlá v hľadisku, skoncentrovali sa tie smerujúce na pódium, ustálili sa a odtiahla sa opona. Hra začala.
Aj keď sme obaja túto hru poznali viac než dôverne, s napätím sme sledovali, čo sa bude diať. Ja som si ľahla na okraj balkóna a sledovala som dej, Goldsmith urobil to isté vedľa mňa. A keď vkročil na scénu Hamlet, dánsky princ, opäť sa mi stiahlo hrdlo v nadšení, že znovu môžem sledovať brilantného Hamleta v akcií, aj keď je to len herec...
A keď herec po prvý raz otvoril ústa, vedľa mňa sa rozlial hlas pochádzajúci priamo z podstaty a sladkosti rozpustenej čokolády a šepkal Hamletové vety bez najmenšej chyby a profesionálne zahrané jedine intonáciou.
Hector? Otočila som sa na neho mlčky a on len na mňa citlivo, bez akéhokoľvek náznaku zovretia pozrel a ďalej dokonale priadol Hamletov scenár.
Už mi došlo, čo myslel tým opakovaním textu. Ja mám hovoriť text patriaci Ofélií! Bez toho, aby som mu to dala najavo som súhlasila a keď prišiel môj čas, len som sa začala hrať hlasom ako Hector vedľa mňa. Úplne sme si vystačili samy, takmer sme nevnímali hercov na javisku, Hamletom a Oféliou sme boli my a nikto iní.
Pri Hamletovom monológu som si spomenula na Nathaniela... jeho neskutočnú zamotanosť a na jeho smrť... ale dobre som vedela, že sa myšlienkou na neho nemôžem ničiť, tak som len zavrela oči a hlbšie som sa nechávala unášať Hectorovým hlasom. Ten bol skutočne liečivý. Presne ako horúca čokoláda na depresie.
Aj naďalej sme šepkali naše texty pre nás, až do našej dabingovej smrti... potom nám neostalo nič iné, než mlčať. Aspoň mne, pretože Ofélia umrela skôr než Hamlet. Naplno som sa teda nechávala unášať Hectorovým hlasom. Stále som mala zavreté oči (herci podo mnou ma vôbec nezaujímali) a ležala som na okraji balkónu až dokonca...
Ach, ako som len preklínala potlesk, ktorý sa ozýval divadlom, keď sa hra skončila. Musela som sa prebrať zo sladkého rozjímania do reality. Aj ja, rovnako ako Hector a všetci ostatní, prosto všetci sme zatlieskali hercom, ktorých som momentálne nedokázala rozoznať, keďže mlčali. Poznala som len ich hlasy. A potom sa začala sála vyprázdňovať a aj my dvaja sme museli opustiť tieto priestory.
Ticho a nepozorovane sme sa vytratili z divadla a pomaly, stále unesení hrou (aspoň ja) sme kráčali k autu. Popri tom sme sa museli vyhýbať ľuďom (ich pach bolo cítiť tak či tak na každom kroku) a svetlu, samozrejme.
„ Tak ako sa ti páčila hra?“ Prehodil zrazu Hector.
„ Bolo to úžasné.“ Vydýchla som rozpačito skôr, než som tomu stihla zabrániť a on sa len sa spokojne uškrnul.
„ Už si videla Nørby? Môžem ti to tu ukázať, ak chceš...“
„ Rada by som šla, ale čo auto?“
„ Vrátiš sa poň zajtra a ak sem nebudeš vedieť nájsť cestu, pôjdeme spolu. Tak súhlasíš?“
Len som kývla hlavou a Hectorovi sa rozšíril úškrn do úsmevu.


___________________________________________________________________________

Opäť si dovoľujem pripojiť foto, teraz však šiat, ktoré mala Eva v divadle. Neviem, či sa mi ich opis vydaril, asi nie, tak ale čo už. A poprosím komentáriky, alebo aspoň + či - ! Vopred ďakujem!