Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Dotyk ľadu II. - 8. Kapitola : Premena

Vytvořeno 31.08.2009 17:10:13 | Poslední změna 31.08.2009 17:10:55
Z Goldsmitha som bola taká vystresovaná, že som na ceste domov musela zastať a nadýchať sa čerstvého vzduchu. No toto dýchanie sa razom zmenilo na lov, ktorý mi pomohol aspoň do istej mieri upokojiť sa. Ale aj napriek tomu som nedokázala pochopiť, ako môže byť niekto taký povýšenecký, sebecký a detinský... Nenávidieť ma len kvôli tomu? Kvôli štipke rešpektu a pozornosti? On je skutočne smiešny, aj keď mi nie je ani trochu do smiechu.
A ja som ho skutočne chcela mať niekedy rada. Skutočne som chcela, aby ma mal niekedy rád. Skutočne som si myslela, že by sme sa mohli mať radi... Ale očividne len mlčky túžiť nestačí. Asi mi to malo byť jasné od začiatku... Nikdy sa predsa ku mne nesprával príliš láskavo, vždy bol protivný a uštipačný. Len ja, najväčšia naivka na svete, som si myslela, že to určite nerobí preto, že by ma nemal rád... určite nie...
Aké je len kruté mýliť sa a najviac pre to, že raz aj tak musíme spoznať pravdu. Je to kruté preto, že nás pravda bolí, že si nedokážeme priznať omyl, alebo niečo iné a to všetko dokopy... Lenže čo s tým potom? Ospravedlniť sa? Priznať si vinu? Áno, ale nie teraz.
A ani by som to nespravila! Vrhať sa do náručia Goldsmithovi a potom mu bozkávať nohy a popri tom všetko dookola mlieť, že ma to všetko neskutočne mrzí? To tak! „ Oh, Goldsmithko môj milovaný, ani si nevieš predstaviť, ako ma neskutočne mrzí, že si taká strašná sviňa! Ani mi neuveríš, že mi je úprimne ľúto, že mi závidíš! A ako ma hryzú výčitky svedomia za to, čo som ti povedala!“ Už len pri predstavách týchto viet mi rastie nos ako drevenej bábke zo známej rozprávky. Klamem, ale takto veľmi? Za toto by ma zavreli! A to rovno na doživotie!
No výčitky svedomia som mala tak či tak. Nie kvôli tomu, čo som povedala, to ani náhodou! Skôr sa objavili kvôli firme. Mali sme ju zariadiť spolu, lenže ja som sa teraz urazila a rozhodne sa tam nevrátim. Lenže nechať Goldsmitha napriek tomu, že ho nenávidím aj po troch dňoch v štichu by bolo príšerné... Preto som kedysi uprostred noci volala z lesa Silvy, aby som ju poprosila, či by mu nepomohla. Súhlasila, aj keď jej bolo podozrivé, prečo mu nepomáham ja. Vďaka môjmu výhražnému tónu však pochopila, že pýtať sa by sa neoplatilo a tak sa bez reptania vybrala do firmy, kde bola nepretržite až do pondelka, na čo som prišla až po mojom návrate domov (pondelok 3:23 hod).
Bolo to tak rozhodne lepšie. Goldsmith mal pomoc, ja som mu už neliezla na nervy a so Silvy si aspoň rozumejú. Okrem toho, je módna návrhárka, takže zariadenie asi dopadlo lepšie, než by skončilo, keby som sa rozhodla ostať.
A veru aj dopadlo...
V noci z pondelka na utorok sa konal večierok, kde sa predstavoval nový design firmy. Celý večer dopadol perfektne, každý jasal a nedokázal uveriť vlastným očiam. Goldsmith sa preto celú noc naparoval, žal aj tú slávu, ktorá mu vôbec nepatrila, nastavoval hlavu každému jednému vavrínovému vencu, čo k nemu letel a popri tom všetkom ešte stíhal čakať ponuku na venovanie víťazného oblúku a balenie minimálne troch sekretárok firmy. A popri tom všetkom sa Silvy tvárila, akoby tu tie tri dni vôbec nedrela, ako poznám „pána nafúkaného“.
Všetci sa skvele bavili, bohužiaľ, okrem mňa. Ja som celý večer postávala v kúte, držala pohár šampanského aby som nebola tak sama a snažila som sa rafinovane odpudzovať každého dotieravého chlapca alebo opitého chlapa, ktorý uštedril na moju adresu perverznú poznámku, ktorých som počula viac než dosť. Aspoňže aj táto noc mala niekde svoj koniec. Miestnosť sa začala nadránom postupne vyprázdňovať. Hostia odchádzali alebo ich opitých vyprevádzala ochranka (čo už, keď si starý otec potrpí na drahý alkohol pre svojich hostí...) a aj vďaka Goldsmithovi to tu bolo redšie. Pre istotu som sa ho nepýtala, kam zmizli všetky tie sekretárky s ktorými sa bavil. Lepšia by však bola aj tak otázka: /V ktorej časti firmy sa im najviac páčilo...?/ Odpoveď by bola jednoznačná: /Rozhodne na Hectorovej hrudi!/
A ja by som poznamenala niečo ako : /Impozantné... a ako ste sa tam vôbec dostali?/ s kyslím výrazom na tvári. /Neviem ako vy, ale ja som sa tam dostala cez posteľ, ale myslím, že sa dá aj cez pohovku.../ Poznamenala by stále omráčená slečna, všetky sa tu tak vznášali a klebetili o Goldsmithovi. Mali by sme ho tu začať vystavovať ako Michelangelo svojho Dávida...
Netrvalo dlho a aj ja som sa nepozorovane vytratila. Neskutočne ma to tu nudilo, aj keď sa jediný normálny chlapík ponúkol, že ma naučí hrať Black Jack. Odmietla som, ale možno ma aj trochu potešil. Konečne niekto, kto mi nenavrhoval sex skrývajúci sa za rande. A to ani nemusím mať Edwardovu vlastnosť, aby som na to prišla...
Hm... Edward. Vie on vôbec, že mi chýba aj s celou svojou rodinou? A chýbala som mu niekedy ja? Myslím, že nie, inak by sa ozval a nezakazoval by Alice spojiť sa so mnou. Milé od neho... aspoňže jej to už nezakazuje, keď sú späť vo Forkse. Ktovie, či už Alice prišiel list odo mňa a či mi už odpísala.
Doma sa svietilo, čo ma prekvapilo, keďže väčšina rodiny bola ešte vo firme. Opäť boli vchodové dvere odomknuté, aspoň som nemusela hľadať kľúče. Vošla som teda a rozmýšľala, kto tu len môže byť.
Dlho som však nemusela rozmýšľať. Hneď ako som vošla dnu som zbadala starého otca schádzať dolu po schodoch. Hm, vždy mi prišlo zvláštne volať ho „starý otec“, keď vyzeral tak mlado, ale už som si na to asi zvykla.
„ Ahoj. Prečo si sa vrátila tak skoro?“ Poznamenal na moju adresu prekvapene.
„ Nemám rada večierky a mimochodom, ahoj.“ Odvetila som.
„ Tak to máme očividne spoločné. Ani ja tam nikdy dlho nepobudnem.“ Pousmiala som sa. Niekedy ma až zaráža, koľko toho mám spoločného so svojou rodinou, aj keď som len adoptovaná.
„ Pomohla by si mi?“ Spýtal sa ma starý otec znezrady.
„ Pravdaže, s čím?“ Vyhŕkla som bez rozmyslenia.
„ Kúpil som dva nové obrazy a potrebujem ich niekam zavesiť. Chcel by som ich mať v galérii ale treba tam najprv pre ne nájsť miesto...“
„ Jasné, že ti pomôžem. Ideme teraz?“
„ Môžeme, ak ti to nevadí.“ Premeral si ma a tým ma jasne upozornil, že mám na sebe ešte stále šaty. Len som mávla rukou a vybehla po schodoch na ďalšie poschodie. Tam som sa už radšej nechala viesť starým otcom, vôbec som nevedela, kde sú tie nové obrazy teraz. Cestou som však zistila, že ich už má dávno v galérii.
Začala som z nich postupne strhávať igelitové a papierové obaly, najprv z jedného, potom z druhého. Na prvom obraze ma veľmi zaujalo jednak maľované zátišie a tiež aj spôsob, akým bol obraz precízne namaľovaný. Bol na ňom biely páperový vankúš prepichnutý niekoľkými mečmi, ktoré boli od krvi krvácajúceho vankúša. Všetko toto sa odohrávala pred čiernym pozadím. No aj keď bolo zátišie samo o sebe skúpe na farby, autor ho namaľoval s neuveriteľnou žiarivosťou a použil naň neskutočnú škálu odtieňov tých štyroch farieb, čo sa na obraze nachádzali. Ihneď mi pripomenul techniku niekoho nemenovaného...
„ Kto maľoval tento obraz?“ Už aj som vyprskla na starého otca nepriateľskejšie, než som chcela.
„ Nejaký...“ musel sa pozrieť na zadnú stranu plátna, kde sa netypicky nachádzal podpis „... Weber.“
„ Aha...“ aspoň, že to nie je tá dotyčná nemenovaná osoba. Radšej som začala rozbaľovať druhý obraz. Ten bol oveľa menej provokatívnejší, aspoň teda pre mňa. Bola na ňom krajina a tento obraz bol vytvorený obzvlášť zvláštnou technikou. Najprv bolo namaľované plátno tmavá krajina a nejaké iné tvary v nej a potom sa do farby vyrývali ihlou stromy, ktoré boli po odstránení omrviniek farby biele. Celý obraz pôsobil neskutočne zaujímavo, ale aj rovnako depresívne. Pripomínal mi zábery z večerných novín, v ktorých sa hovorí o škode po potope... Popadané stromy, spustnutá krajina, všetko zničené... Akoby autorovou dušou prešla veľká voda a zanechala v nej len spúšť a prázdnotu. Akosi som si nemohla odpustiť prirovnať sa k autorovi a moju známu udalosť pohromy k jeho pre mňa neznámej.
„ Myslím, že by sa hodili na severnú stenu medzi tie dva obrazy, len ich treba trochu posunúť.“ Otočila som sa na starého otca.
„ Aj mne to už napadlo, ale myslel som, že ti možno napadne lepší nápad.“ Prehodil.
„ Tam sa budú hodiť, aspoň ja by som ich tam určite dala.“ Presviedčala som ho. Dohodli sme sa a tak nám neostalo nič iné, oba prisunúť lavičky k stene. Pomohla som starému otcovi zvesiť obrazy, pribiť pár klinčekov a opäť ich tam zavesiť v novom poradí. Výsledok vyzeral skvele a, na moje počudovanie, stena nevyzerala vôbec prepchano.
Ešte chvíľu sme sa so starým otcom pozerali na náš výtvor až kým nás niečo vyrušilo.
„ Frederik? Porozprávame sa?“ Zvrtla som sa na päte ako v zlo sne a zbadala som toho, koho som stále netúžila vidieť. Vo dverách galérie stál (ako inak) Goldsmith. Už sa po bujarej noci ani neunúval trochy sa upraviť. Kravatu mal zaviazanú okolo zápästia ako náramok, košeľa mu trčala z nohavíc a mal na nej zapnuté sotva dva gombíky a sako už vôbec nemal pozapínané. Rozpačito sa na nás pozeral, no skôr preskakoval pohľadom zo starého otca na mňa, keď si myslel, že si to nevšimnem.
„ Myslím, že ma tu už nebudeš potrebovať...“ Prehovorila som k starému otcovi.
„ Počkaj!“ Zastavil ma zrazu. Začal niečo hľadať v saku a potom mi podal obálku, ktorú z neho vytiahol.
„ Toto ti prišlo.“
„ Ďakujem.“ Vzala som si ju a pozrela sa meno odosielateľa. Ako som očakávala, bol od Alice.
„ Kamarátka?“ Vyzvedal starý otec.
„ Dá sa to tak povedať... Môžem už ísť?“ A keď kývol hlavou, skutočne som odišla. Goldsmith ma vystriedal a ja som sa radšej pratala do svojej izby, aby som ho náhodou ešte nestretla.

Hodiny som sa nezmyslene motala po izbe. Prezliekla som sa, konečne som sa prinútila upratať si izbu, čítala som knihu... No ani jedna z týchto vecí ma nijako výnimočne neuspokojovala, práve naopak, cítila som sa neskutočne prázdna.
Znepokojovalo ma to. Cítila som, ako postupne prechádzam do stavu miernej depresie, ktorá sa na mňa pôsobí dosť silno, aj keď som upír. Ale ešte viac ma znepokojovalo to, že tento môj stav vyvolala moja ostatná hádka s Goldsmithom. Tá bola skutočne drsná a aj na mne zanechala následky. Nedokázala som však prísť na to, čo ma na nej tak rozhodilo a uvrhlo do depresívneho stavu.
Vôbec neľutujem to, čo som mu povedala. A už ani to, že som mu nepomohla s firmou. Stále ma nevysvetliteľne zraňuje úroveň, na ktorej sa náš vzťah nachádza. Ale prečo?!
S mnohými ľuďmi som mala nulový vzťah, alebo takýto nejaký podobný a nikdy ma to nemrzelo. To bude asi tým, že som s nimi nežila pod jednou strechou a neboli sme rodina... Áno, bude to tým. Na ostatných mi nemalo prečo záležať... Ale prečo mi má záležať na Goldsmithovi?!
Stále ho nenávidím! Ako dokáže byť niekto taký sebecký a detinský, že by mi závidel trošku pozornosti od rodiny?! Vlastnej a spoločnej rodiny?! Jedine ON! Skutočne je psychopat!!!
Zúrivo som sa otočila, že sa prejdem k stolu a konečne si prečítam list od Alice, no čakalo ma nemilé prekvapenie. V mojej izbe stál Goldsmith (stále neprezlečený) opierajúci sa o balkónové dvere, ktorými očividne vošiel. Netuším, ako dlho tam stál, vôbec som si ho nevšimla, ani nezačula. Len tam ticho stál a pozeral sa na mňa.
Bojovo som si založila ruky na boky a cítila som, ako sa mi nenávisť odráža v očiach. On sa na mňa napriek tomu pozeral úplne pokojne, mierne pokorne a nevyzeral, žeby začal s nejakou narážkou.
„ Čo tu chceš?“ Začala som zostra.
„ Potrebujem tvoju pomoc.“ Zaúpel.
„ Choď za niekým iným, ja ti nepomôžem.“
Sklopil zrak a potom ho opäť zdvihol k mojim očiam, ešte prosebnejšie, než predtým. „ Potrebujem práve tvoju pomoc.“
„ Lenže práve ja ti pomáhať nebudem!“ Odvrkla som krvilačne.
„ Ty si jediná, kto mi môže pomôcť...“ Stále ostával pokorný, nezvyšoval hlas a ani nerobil nič iné.
„ Ale to ma skutočne nenúti pomôcť ti. Choď hľadať pomoc inam.“
„ Nemôžem! Nemám kam ísť hľadať pomoc! Ty si moja jediná nádej!“ Opäť zaúpel a zmenil lesk v očiach. Ach nie, pohľad číslo dva, tomu by som nikdy neodolala... Pohľad taký prosebný, až každému človeku vháňa slzy do očí, vyráža im z neho husia koža a zráža ich na kolená. Pohľad, ktorý ma za úlohu hovoriť jediné: Ak neurobíš to, čo od teba chcem, zabije ma to a ty to vieš! Nechceš ma zabiť!
A celý čas sa popri tom tváril ako vyhladované šteniatko, ktorému nikto nedokáže odolať, ani ja. A keby sa aj niekto taký príšerný našiel, do konca života by ho zožierali výčitky svedomia pri pomyslení na to hladné šteniatko.
„ Čo chceš?“ Očividne zacítil, že má vyhraté, bolo na ňom vidno, ako povolil.
„ Takže mi pomôžeš?“ Neveriacky sa spýtal.
„ Áno.“ Sakra! Čo mi to napadlo povedať mu áno?! Mala som povedať: to sa ešte uvidí; alebo niečo iné, ale nie dať mu jasný súhlas!
Usmial sa. Usmial sa tak neskutočne radostne, až aj mňa zaplavil výraz prekrásnej radosti a všetko bolo zrazu krajšie. Usmial sa presne tak, ako sa usmievajú malé šťastné šteniatka, keď vrtia chvostíkmi od radosti (aj keď sa hovorí, že psy sa usmievať nevedia).
„ Vysvetli mi aspoň, o čo ide.“ Poznamenala som kyslo, stále nahnevaná zo svojho urýchleného konania.
Goldsmith nadšene prebehol k pohovke, ani nečakal na moje vyzvanie (však na čo?) a usadil sa na ňu. Ja vedľa neho, vyzerá, že sa rozhovorí.
„ Končí sa október a v týchto dňoch má tvoj starý otec narodeniny.“ Začal nadšene. „ A každý rok na svoje narodeniny usporadúva ples na ktorom sú všetci jeho známi, priatelia, ale najmä obchodní partneri. My tam, samozrejme, nesmieme chýbať a keďže je to ples, tancuje sa tam. Potrebujem tanečnú partnerku...“
Celá bledá som vyskočila z pohovky: „ Tak s týmto nerátaj!“ Ohradila som sa bleskovo.
„ Prečo?“ Opäť zvraštil prosebne čelo.
„ Proste nie a hotovo!“
„ Ale prečo?“ A opäť na mňa hodil pohľad číslo dva.
„ Ja...“ začala som zdráhavo, keď nedal pokoj „... ja netancujem“ Pripustila som ticho.
„ Netancuješ alebo nevieš tancovať?“ Opýtal sa trochu zarazene, ale čo ma najviac šokovalo, vôbec to neznelo výsmešne.
„ Neviem tancovať.“ Zašepkala som ešte tichšie.
„ Ale to nie je problém, ja ťa všetko naučím!“ Zvolal veselo, ale stále sa mi neposmieval... skutočne je chorý.
Prebehol cez izbu ako srnec až k mojej veži, pozrel sa, či v nej je nejaký nosič a zapol ju. Z reproduktorov sa ozval slaďák ideálny na tancovanie.
„ Smiem prosiť?“ Podišiel ku mne. Podala som mu ruku a on ma za ňu viedol na prázdne miesto v izbe. Postavil sa pripravený tancovať.
„ No takže postavíš sa nejako podobne a pravú ruku...“
„ Postoj si ešte pamätám.“ Skočila som mu do reči.
„ Aha.“ Vydýchol poučene a čakal, kým aj ja zaujmem postoj a keď som bola pripravená, spravil prvý krok a už sme tancovali, ak sa to dalo za tanec pokladať...
Viedol ma a to veľmi dobre, až som mala pocit, že to vôbec nie je také ťažké, ako som si myslela. Bol skutočne perfektný tanečník.
„ No vidíš! Ide ti to.... prepáč.“
„ Au.“ Zastonala som. On zastal, zavrel oči a zarazene pokrčil čelo keď si všimol, že som lýtkom narazila do konferenčného stolíka.
„ Ale najprv tu budem musieť odpratať nábytok z cesty.“