Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

Jednorázovka : Ono sa to blíži

Vytvořeno 01.01.2010 19:11:04 | Poslední změna 01.01.2010 23:02:42
Ako na nový rok, tak po celý rok?! Ale no... uvidí sa. Ale dnes vám aj tak tú jednorázovku pridám! :D
Nie je to nič moc, len bezpointové sťažovanie sa tak si to aspoň prečítajte, je to krátke :)
+ prikladám Garrettov obrázok- inšpiratívny herec, nemyslíte? :)
...................................................................................................................................

!!! GAME OVER !!!
Zasvietilo na plazmovej obrazovke zaberajúcej takmer celú stenu zlatým písmom. Hra sa opäť skončila a Garrett akoby vyčerpane pustil joystick na zem. Ľahol si medzi vankúše, ktoré boli nahádzané na zemi z gauča a uznanlivo podotkol : „ Takže dnešnú noc si vyhrala ty.“
„ Vari ti to len nenabúralo ego!“ Zasmiala som sa, vedela som, ako nerád prehráva.
„ Jedna prehra ma ešte nepoloží na lopatky.“
„ Myslíš?“ Musela som sa ešte raz zasmiať pri pohľade na jeho atletickú postavu natiahnutú na hrubom koberci v kope vankúšov. Tiež sa iba zasmial, došlo mu, na čo narážam.
Tiež som svoj joystick položila na zem, no narozdiel od Garretta som sa postavila. Zamierila som priamo k jednému veľkému oknu presne oproti plazme, ktoré bolo momentálne zastreté hrubými tmavohnedými závesmi s podtlačou listov.
Vyhrnula som si rukávy na jeho košeli, aby som mohla svoje ruky používať- jeho veci mi boli vždy veľké. Tá ledabolo zapnutá biela košeľa, ktorú mal včera na sebe bola to jediné, čo som mala momentálne na sebe ja. Garrett bol úplne nahý zakrytý len tenkou dekou.
Odtiahla som závesy až po okraje garníž a nechala ranné svetlo prúdiť do zatemneného domu. Slnko práve len začalo vychádzať spoza obzoru, no už teraz silnými, no mäkkými a teplými lúčmi osvetľovalo naše iskriace telá. Pousmiala som sa, neskrývajúc svoju radosť.
„ Svitá nám na voľný deň.“ Naradovaná som sa otočila na upíra vypínajúceho hru, čo sme hrali celú noc. Uprene som hľadela na jeho vypracovaný chrbát a modlila sa, aby táto noc nikdy neskončila. No musím byť realista, nesmiem sa ľutovať. Kde by som tak skončila?!
A kde som vlastne teraz...
Ďaleko od svojej rodiny, priateľov a od svojho sveta, ktorý si o mne myslí, že som mŕtva... Ďaleko od mojej novej rodiny, priateľov a sveta, dokonca ďaleko aj od mojich vlastníkov Volturiovcov na čele s Arom, ktorému som sa stala milenkou od prvého mesiaca, čo som bola donútená stráviť vo Volterre. Ďaleko od svojej gardy, ktorú mi tam pridelili pod velenie, no nebezpečne blízko svojich problémov...
Len vďaka bohu, že Arovi pred niekoľkými rokmi zmizla manželka. Inak by som dopadla oveľa horšie. On vďaka svojej vlastnosti perfektne vie, čím ma môže vydierať a vďaka svojej túžbe si ma držal vo Volterre ako dlho len chcel a ja som každý deň s očami upretými na množstvá tvárí vrahov hovorila, že som vo Volterre dobrovoľne a šťastná. Po čase som to omieľala už ako modlitbu.
No Arovi nestačila moja blízkosť. Najprv ma povyšoval, až som za rekordný čas dosiahla všetko, po čom iný stáročia snívali. Mala som vlastnú armádu, nebola som len jej členom, ale vodcom. Aro sa ma pýtal na rady, tvrdil, že mám bližšie k ľuďom než celá Volterra a ja som mu nemohla protirečiť, len slepo plniť jeho príkazy. Celý klan, úplne všetci ma znenávideli- pokladali ma za sokyňu, a môj úspech pripisovali mojej vlastnosti obmotať si ľudí okolo prsta správaním, ktoré odhadnem pri situácií a pohľade na človeka. No nikto by nečakal, že ma Aro raz znásilní ako poslednú fľandrua. Ja som potom nemohla ceknúť ani slovo, inak by padli všetci smrteľníci, ktorí vedeli o tajomstve môjho života. A to som nechcela. Nech si so mnou radšej robí čo len chce, len nech oni žijú...
Neskôr som si už aj naňho zvykla. Veď som bola v jeho posteli každú jednu noc. No často som len vedľa neho ležala, kým on mal ruku položenú na mojom boku a prezeral si moje myšlienky. Občas sa niečo spýtal, no väčšinou iba fascinovane sledoval príbehy z mojej maximálne bohatej minulosti ako film.
No ja som sa nikdy nemohla na nič pýtať, vždy som bola len bábka v jeho rukách, aj keď s akou-takou mocou. Absolútne netuším, prečo ma poslal sem, do Anglicka na strednú školu (keďže som bola premenená v šestnástich rokoch). Celý týždeň tam bol aj on, teda, aspoň v Anglicku a hneď zo školy ma brával do hotela a kým som ja zvádzala boj so samotou a dotieravými deckami, on mi vybavoval niekoľko mesačný pobyt tu.
Už som to videla na bezútešné potulovanie sa po hrane života, ktorý nemôžem ukončiť kvôli tej hŕstke smrteľníkov, ktorých mám tak rada. No potom, až po týždni (!) ma zoznámil s upírom, ktorý tiež chodil na túto školu a nechal ma s ním žiť pod jednou strechou. Časom vysvitlo, že aj on bol Arovým obľúbencom, aj keď nie milencom, no tiež ho sem poslal a chodí do tejto nudnej búdy už takmer dva roky. Aha, takže toto je Arov sklad nepotrebných hračiek...
V momente sme si s Garrettom padli do oka. Možno preto, že sme museli obaja ostať nenápadní a s nikým sa nebaviť, možno tým, že sme si od prvej chvíle rozumeli ako keby sme sa poznali už roky. A možno pre rovnaké malicherné problémy, ktoré nás ťažili ako kotvy, keďže sme obaja „zamrzli“ ako nesmierne mladí a možno aj nevybúrení. Aspoň teda Garrett....
„ Zase sa trápiš.“ Rozladene skonštatoval pri pohľade na mňa. Neznášal, keď sa niekto trápil, veď on sám bol učebnicový príklad optimistu. Aj tie najsmutnejšie veci dokázal podať s úsmevom hrajúcim sa mu s perami a sama som ho nikdy nevidela smutného. Aj preto som ho mala rada... pre určitú detskosť, akou bral svet. Vždy bol usmiaty, veselý a zábavný, no chlapec, ak keď mal telo a inteligenciu muža. Vždy som sa s ním mala dobre a viac som sa zabávala, než trápila, no stačil mi ako milenec spojený s kamarátom, ale vážny vzťah som si s nám nedokázala predstaviť.
„ Ale nie...“ Usmiala som sa, aby sa mu vrátila nálada.
Tiež sa usmial a podišiel ku mne bližšie. Za ten čas, čo som ja rozjímala pri okne, on upratal celú obývačku. Neznášal len také vylihovanie či postávanie spojené s premýšľaním.
V momente, ako mi bol na dosah ruky som ho schytila za plecia a pritiahla si ho bližšie k sebe. Vždy bol povoľný ako baránok. Len ticho sklonil hlavu a privrel viečka, aby sa naše pery mohli spojiť v bozku.
Zase raz som sa cítila, akoby som sa vrátila v čase a vždy, keď cítim práve jeho pery na mojich sa mi vybavia všetky iskry, ktoré medzi nami prebleskli ako v kronike.
Prvý týždeň, čo sme sa poznali a boli sme spolu takmer dvadsať štyri hodín denne (okrem vyučovania, Aro to perfektne zariadil, aby sme nemali ani jednu spoločnú hodinu) sme sa spoznávali a boli sme nevinný ako deti. Druhý týždeň už bol ťažší... vtedy sme medzi sebou cítili príliš silné sexuálne napätie, ktorému sa nedalo odolať. Ale boli tu prekážky: môj žiarlivý, majetnícky milenec schopný dať zavraždiť všetkých ľudí, čo som roky tak oddane chránila vrátane mňa a Garretta. Lenže ten už v Anglicku nebol...
Na tretí týždeň tu ostali len moje morálne zábrany a obrovská obojstranná túžba. Nechcela som pred Garrettom vyzerať ako šľapka, no keďže ma týmto prívlastkom korunoval už Edward Cullen, vybodla som sa na zbytky mojej pošľapanej cti a, básnicky povedané: s Garrettom sme splynuli v jedno telo, v jednu dušu, jeden rozum, jedno vnímanie... realistickejšie povedané: vyspali sme sa spolu. Nie nadarmo sa hovorí, že keď vás za niečo pokladajú, ľahko sa tým aj stanete...
No môžem byť právom nazývaná štetkou? Veď som doteraz spala len z tromi mužmi: s prvým z čistej, oddanej a bolestivej, no neukončenej lásky. S druhým z donútenia a tretí mi bol ako liek na bolesť. Utišujúci, krásny a účinný.
Obaja sme vedeli a vieme to aj doteraz, že keď sa Aro vráti, znesie nás všetkých od zúrivosti zo sveta. Preto sa snažíme užiť si každý jeden okamih nášho zlomku života, ktorý sa nebezpečne sype medzi väčšinu zrniečok presýpacích hodín.
Naše pery sa na chvíľku rozlúčili, aby sa mohli začať bozkávať odznovu a ja som sa za ten okamih na Garretta odzbrojujúco usmiala. Natešene sa zasmial a odtrhol posledný gombík, ktorý ostal na jeho košeli, by zo mňa spadla sama...