Tak , koho to zaujíma , nech číta : Som baba.
Som zo Slovenska.
Rada čítam knihy , najmä fantasy.
Rada píšem! veľmi!


...najlepšie bude písať na ewar089@azet.sk ...
 

. . . . . . .

 

poviedka - Štvrtá časť SPOILER

Vytvořeno 23.02.2009 20:04:16 | Poslední změna 23.02.2009 20:05:44
Domov som prišla o minútu. Môj beh bol pomalší ako obyčajne, to bude tým, ako som bola vystrašená. Až keď som od Edwarda odišla, uvedomila som si, v akom je práve nebezpečenstve.
Okamžite som išla k telefónu stojacemu na malom stolíku pri krémovom gauči a vytočila číslo s USA predvoľbou.
„Áno?“ ozval sa veselý hlas z reproduktora skôr, ako mobil raz zazvonil.
„Ahoj, Alice, dáš mi Carlislea?“ spýtala som sa.
„Jasné,“ ozval sa hlas mojej najlepšej kamarátky a krátko potom Carlislov.
„Ahoj, Bella, čo sa deje?“
„Nič, len... môžeš mi niečo povedať o vlkolakoch?“ spýtala som sa a vedela som, že to vyvracia moje tvrdenie, že sa nič nedeje.
„Vlkolaci?“ Carlisle na sebe nedal poznať nijaké prekvapenie. „Čo chceš o nich vedieť?“
„Všetko.“
Carlisle si vzdychol a začal rozprávať. Ustrnula som, ani si to neuvedomujúc, a počúvala som so slúchadlom desať centimetrov od ucha.
„Vlkolaci sú rasa, ktorá sa ako my šíri uhryznutím človeka. Môžu sa páriť s ľuďmi a vlkolakmi, ale ich potomok nemusí byť vlkolak. Iba ak sa spojí vlkolačia a vlkolačia krv, môže z toho vzísť dieťa s niektorými zmyslami vyvinutejšími ako človek. Dožívajú sa nanajvíš päťdesiatich rokov, pretože ich organizmus je vystavený pravidelným výkyvom, zraneniam a celkovo žijú skôr ako bezdomovci.“
Chvíľu bol ticho, asi čakal, či sa ešte niečo nespýtam, tak som to využila.
„Čím sa živia?“
„Ľudskou stravou, akurát výhradne mäsovou a vždy len mierne prepečenou.“
To ma zaujalo. Čo im na tom tak chutí? Mäso, či krv?
„Prečo? Pijú krv?“
„Nevyžívajú sa v tom a nezasýti ich to ako mäso, ale vo svojej zvieracej, my ju voláme mesačná, podobe ju znesú. Preferujú však mäso, a to mäso bylinožravcov. Aj keď si ľudia myslia, že ľudské mäso je im po vôli, mýlia sa, vlkolakom, tak ako vlkom, vôbec nechutí.“ „Majú nejaké schopnosti?“
„Nie, iba ich čuch a sluch sú zostrené, ich chuť je prispôsobená aj surovej strave a hmat a zrak majú zas otupené.“
„Ako sa djú zabiť? Predstavujú pre nás nebezpečenstvo?“
Vedela som, že takto akoby som Carlislovi povedala narovinu, že Edward práve s jedným bojuje, ale už mi to bolo jedno. Carlisle vedel, že sa niečo deje a Alice mu kedykoľvek mohla povedať, ako sa boj skončí. Lenže mne to nepovedala, takže je to buď tak zlé, alebo dobré... lenže znela potešene, takže...
„Bella, jediný, kto má proti nám šancu v boji, je menič. Vlkolak by nám nič nedokázal urobiť ani cez spln, pretože nemá dosť silné čeľuste, aby ná s roztrhal. Buď pokojná. Nech sa deje čokoľvek, Edward sa vráti. Nič sa mu nestane.“
„Áno... áno, ďakujem, Carlisle. Dáš mi ešte Alice?“
„Samozrejme.“
Chvíľu bolo ticho, kým jej podal telefón.
„Ak nebude v poriadku, zabijem ťa,“ zašepkala som.“
„Nebuď smiešna, Bells, je v pohode. Nech mi zavolá, keď príde, potrebujem s ním niečo prebrať.“
„Jasne. A ako sa máte? Prečo ste ešte neodišli? Deje sa niečo?“
„Ach, ty uzlík nervov. Nie každý sa vie tak ľahko dostať do problémov ako ty,“ podpichla ma a ja som prevrátila oči. Spomenula som si, že som sa ešte nepohla, tak som prešľapla. Trénovala som sa, aj keď som nemusela, vyzerať ako „človek“ mi celkom šlo. Fyzicky to už nikdy nezmením.
„Nemaj strach, preto chcem s Ediem hovoriť. Neviem, kde sa usadíme, a to mi dosť komplikuje vízie. Ja chcem byť niekde blízko pri vás a Denali, ale Jass chce niečo severnejšie... asi sa bojí Juhu,“ v Alicinom hlase som počula náznak trpkosti.
„Chceš niečo obývané a nákupnými strediskami zaplnené, mám pravdu?“
„Presne,“ odvetila spokojne, že jej niekto porozumel.
„Tak Calgary alebo Edmont. To je blízko Juneau a nad nami je Denali... nie je to tak úplne v centre tých najväčších miest okolo Centucky a môžete chodiť na lov hore do Yukonu, tam to tak nestrážia, alebo do parkov na pobreží, ako Provincial,“ odrapkávala som, využívajúc svoje geografické znalosti, všetky prebraté z mapy Severnej Ameriky, ktorú som za tých sedem rokov videla len raz a to vtedy, keď sme opúšťali Forks.
„Wow,“ dopriala si Alice obdiv. „Na teba nemám, dievča.“
„To som rada, že aspoň v niečom. Rose sa nehlási?“
Rose a Emmette boli na svojej siedmej svadobnej ceste v Acre, v Južnej Amerike, pretože v Yorktone už boli podozriví. Nám sa neozvali už dobrý rok a zdalo sa, že sa ani nemienia. Edwardovi bolo ľúto, že musel prerušiť spojenie s Emettom, ale mne to ani tak nevadilo - už som ho začínala mať po krk. Ale takým spôsobom, že mi nevadil nepríjemne, skôr bratsky.
„Nie,“ vzdychla Alice. „Ale myslím, že Emmett dá tomu rázny koniec, Rose ho už začína štvať. Vidím to.“
„Tak to bol asi najimúnnejší, čo?“
„Hey. Inak, pretelefonuješ si aj obrúčku. Už len posledná vec.“
To bolo prvýkrát, čo som naozaj nechápala, čo chce povedať.
„Ako si mohla?“ zasyčala, až som opäť stuhla. „Ako si tie šaty mohla zničiť??“
Ach, tak toto. No a je to tu. Vedela som, že to príde, skôr či neskôr. Alice je schopná za mnou aj pribehnúť, len aby mi to vyhodila na oči.
„No... podarilo sa.“
„Podarilo?“
Keby som mohla, bola by si červená ako Čínska zástava. Nie ako Kanadská, tam je priveľa bielej.
„Nabudúce, keď ti „niekto“ bude trhať oblečenie, tak nech je to tričko z číňáka, ale nie značkové šaty!“
Prevrátila som oči.“
„Asi mením názor, choď od nás aspoň na tisíc kilometrov!“ navrhla som úplne vážne. „Ty sleduješ oblečenie či niečo iné?“
Alice sa zasmiala, ale neodpovedala. Našťastie. Asi by som ju išla roztrhať.
A vtedy som začula otvárať sa dvere. Zvrtla som sa a prikrčila, no dnu zaviala s čerstvým vzduchom len dobre známa vôňa.
Šťastne som sa na neho usmiala a zložila telefón. Až vtedy mi došlo, s kým som volala, ale nechala som ho tak, dokonca aj keď začal zvoniť. Vrhla som sa k Edwardovi a objala som ho.
Asi ma chcel pohladiť po hlave, no vtedy som sa vzpriečila a odtisla sa od neho so skrivenou tvárou. Bolo mi to veľmi čudné. Po prvé to, že na ňom nebolo ani stopy po vlkolačej vôni a po druhé preto, že som ho takého, aký bol dnes, ešte nikdy nevidela. Oči mal tmavohnedé, hoci pil pred týždňom, a vlasy, inokedy krásne upravené, teraz boli strapaté. Jeho košeľa, tak biela, že to oslepovalo, bola oblepená od veľmi riedkej krvi, no úplne bez zápachu. Tak isto aj vrch svetlo hnedých nohavíc mal zašpinený.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa prekvapene. Nikdy som Edwarda nevidela po love v inom stave v akom bol pred ním, takže som nikdy nemusela jeho oblečenie čistiť od krvi. Dokonca sa môj milovaný ani nečesal. Ak so, niečo nečakala, tak to bol stav, v akom bol.
„Hádaj, čo ma odpútalo od práce?“ zavrčal a ani mi z líca nezotrel tú teplú šmuhu, ako som si myslela, že to urobí - bola to samozrejmosť.
„To ty čítaš myšlienky, nie ja,“ obraňovala som sa.
„Musím zabiť Jacoba,“ vyhlásil s absolútnou definitívnosťou. Prekvapene som mu hľadela do očí, čakajúc vysvetlenie, ktoré neprichádzalo. Nakoniec to vzdal.
„Hádaj, čo sa práve deje a čo sa stane, ak sa nedostaneme do dvoch minút do Denali?“
A vtedy mi to došlo. Vyštartovala som a on mi bol v pätách. Vedela som, že ma hneď dobehne, ale vedela som aj, že ani on sa do Denali nedostane do dvoch minút.
„Nepozeraj sa na to,“ zaškrípala som zubami a zastala som, rukou zadržiavajúc jeho, keď ma práve míňal.
„Čo?“ spýtal sa zúrivo.
„Alice to vie, už to chápem. Nedostaneme sa tam, nemáme šancu, nejdeme rýchlosťou zvuku.“
„Chceš...“
„Nemyslíš si, že tých sedem rokov bolo dostatočných? Ak už... tak nebude trvať dlho, kým...“
Ani sama som sa nevedela vykoktať. Moja dcérka...
Bola som zvedavosťou mimo, ale nechcela som o tom nič vedieť. Pravda bola taká, že by som dala neviem čo za to, aby som vedela, či to mal Jacob v úmysle (to by som ho sama ubila na smrť) alebo či to mala v úmysle Renesmee (to by som sama seba nejakým spôsobom chcela zabiť) alebo to proste... prišlo. To by mi vadilo najmenej.
Rozhodla som sa spýtať sa len okrajovo, ale zatínala som rpi tom zuby.
„Je to... nevyhnutné?“
Edward vedel, na čo narážam prišiel ku mne a pohladil ma po vlasoch. Konečne mi zotrel tú šmuhu z líca.
„Asi?“
To ma neupokojí, pomyslela som si a odtisla svoj štít, aby som mu presne ukázala svoje myšlienky.
„Neboj sa, ani prvá ani druhá možnosť,“ upokojil ma... teda snaha sa cení.
„Mal by si sa osprchovať,“ zašepkala som ticho. Prikývol a strnulo sa pohol k domu, ktorý sme už nevideli. O chvíľu som sa aj ja za ním pobrala, pomalšie, ale z vlastnej vôle.
„Mali by sme vyučiť prázdny dom,“ navrhla som normálnym hlasom a počula jeho súhlasné mrmlanie. Nie, všetko nebolo v poriadku, v inej chvíli by sa bol zachechtal.
Zakázala som si myslieť na to a rozhodla som sa spýtať sa na to, ako dopadol Denny. Práve sa rozozvučala voda, keď som vstúpila do domu a spýtala sa:
„Zabil si ho?“
„Uhm,“ počula som cez vodu jeho prisvedčenie.
„A?“
Prečo sa vždy všetko musím pýtať? Prečo mi proste nemôžu všetko povedať bez okolkov?
„Všetko je v poriadku. Poslal som druhým dvom vlkolakom, Adorfovi a Titalimu našu radu. Nemáme už s týmto nič spoločné.“
Voda utíchla a on vyšiel do obývačky ku mne, zabalený len v uteráku. Ktorý mal prehodený cez bedrá. Už som spomínala, aký je krásny? Tak musím ešte raz - môj manžel, mokrý od určite ľadovej vody, ktorú som cítila až sem, s vlasmi odstávajúcimi na všetky strany a nádhernými očami, ktoré už neboli tak tmavé (k nim sa už nebudem vyjadrovať, príliš mi pripomínajú to, na čo chcem zabudnúť...).
Podišla som k nemu a rozstrapatila mu ich ešte viac, v túžbe vidieť ten jeho pokrivený úsmev. Dočkala som sa ho, a tak som si...

(toto bola posledná časť tejto série od Dory)